Skalicu oslobodili vojská Červenej armády a rumunské vojská. Do mesta vstúpili v skorých ranných hodinách 11. apríla 1945 z dvoch protiľahlých strán od vinohradníckych búd a od rotundy. Pri oslobodzovaní v chotári Skalice padlo 130 vojakov, z toho bolo 51 sovietskych vojakov vrátane veliteľa podplukovníka Pľjušťa, ktorý má v meste aj individuálny pamätník s bustou. Sovietski vojaci boli pochovaní na námestí a pri pomníku padlých. Počas SNP a na frontoch položili životy František Mazúr, František Danielik, František Drábek, František Kapánek, kapitán Viktor Ozábal, Mirko Nešpor.
Autorom pamätníka oslobodenia v meste bol sochár Tibor Bartfay a architekt R. Auer. Pamätník bol postavený v roku 1967 na námestí na mieste morového stĺpu, ktorý mu na 40 rokov prepustil svoje miesto. V polkruhu okolo pamätníka neskôr pribudli pamätné tabule s menoslovom padlých vojakov Červenej armády a ďalšia so zoznamom skalických antifašistov, ktorí zahynuli počas vojny. Odhalili ich 10. apríla 1985. Pamätník oslobodenia bol v roku 2006 demontovaný. Po rekonštrukcii ho v roku 2007 umiestnili na nové miesto do novovybudovaného Parku oslobodenia pri ZŠ Mallého.
Pamätné tabule zaznamenávajú 51 padlých sovietskych vojakov, P. Brezina uvádza, že v meste zahynulo 32 sovietskych a ďalších 23 rumunských vojakov. Údaje by nemuseli byť v rozpore, v Skalici pochovali aj padlých vojakov z okolia, ako v prípade pplk. Pľjušťa. Od 11. apríla 1945 sa v meste už nebojovalo, ale Skalica bola ešte aj nasledujúci deň pod mínometnou a delostreleckou paľbou spoza Moravy. Počas prechodu fronty bolo v meste 19 civilných obetí z radov miestnych a evakuantov z Bratislavy.
Peter Brezina: Dni zrodu slobody a mieru, Skalica - Senica 1985, str. 16, 20
