Janko Borodáč v začiatkoch pracoval ako učiteľ, ale mal vzťah k divadelníctvu, uplatnil ho aj v ruskom zajateckom tábore, do ktorého sa dostal ako vojak rakúsko-uhorskej armády v roku 1915. Po skončení 1. svetovej vojny študoval herectvo na pražskom konzervatóriu. Od roka 1924 pôsobil profesionálne v bratislavskom SND ako herec a režisér a neskôr ako vedúci činohry a popritom aj ako pedagóg na hudobnej a divadelnej akadémii. Po 2. svetovej vojne nastúpil do Košíc ako organizátor obnovy tamojšieho slovenského divadla. V roku 1953 sa vrátil do Bratislavy s novým poslaním. Stal sa dekanom divadelnej fakulty, ktorá sa transformovala z dramatického oddelenia na VŠMU, súbežne pôsobil aj ako režisér v SND. V závere života bol ocenený viacerými štátnymi vyznamenaniami vrátane titulu Národného umelca v roku 1955.
Janko Borodáč má na budove školy na ulici, ktorá nesie jeho meno od roka 1965, pamätnú tabuľu od sochárky Kláry Pataki. Odhalili ju národný umelec, herec Viliam Záborský a riaditeľ SND Ján Kákoš 7. marca 1980.