Básnik Janko Kráľ na bratislavskom lýceu začal tvoriť v štúrovskej slovenčine. Na protest proti odvolaniu Štúra spolu s ďalšími študentmi zo školy odišiel. V následnom období navštevoval miesta spojené s jánošíkovskou históriou. Pracoval vo Vrchovského advokátskej kancelárii v Pešti, ale v marci revolučného roka 1848 už burcoval s učiteľom Jánom Rotaridesom sedliakov v Honte. Uhorskými úradmi bol zadržaný a väznený v Šahách a Pešti. O jeho osud sa zaujímal aj cisársky veliteľ chorvátskych vojsk bán Jelačič, ktorý údajne napísal na adresu Maďarov výhražný list, ak bude Janko Kráľ popravený. V roku 1849 Janko Kráľ bojoval v radoch slovenských dobrovoľníkov. Po tejto dobe pracoval ako nižší štátny úradník, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní o prácu prišiel, bol nútený si urobiť advokátske skúšky. Zomrel predčasne na infekčnú nemoc, pochovali ho na cintoríne v Zlatých Moravciach.
Nepoznáme skutočnú podobu Janka Kráľa. Jeho portréty vznikli po smrti, mali sa inšpirovať hlavne podobou jeho syna Mladena Radivoja. Známa je len jedna fotografia z pozostalosti Jozefa Miloslava Hurbana, o ktorej sa vedú úvahy, že by na nej mohol byť Janko Kráľ s manželkou. Žiadna iná jeho podobizeň sa nezachovala, alebo možno ani nevznikla.
V roku 1940 ostatky Janka Kráľa preniesli na Národný cintorín v Martine. Niekedy sa však spochybňuje, či sú v skutočnosti jeho, keďže rodina sa po jeho smrti z Moraviec odsťahovala, o hrob so skromným dreveným krížom sa asi nikto nestaral. Na cintoríne v Martine má Janko Kráľ žulový náhrobok s bronzovou plastikou. Autormi náhrobku, zrealizovaného v rokoch 1991-1992, sú sochár Alexander Ilečko a architekt Peter Peressényi.
Park v Petržalke od roku 1945 nesie meno Janka Kráľa. Aj preto bol predurčený na osadenie jeho sochy. Už v roku 1952 zhotovil sochár Fraňo Gibala sadrovú štúdiu sochy Janka Kráľa, ktorá sa predstavila na výstavách a súťažiach a v roku 1960 bola vybraná ako vhodné dielo na realizáciu do petržalského parku. Gibalovu sochu Janka Kráľa z mramoru v nadživotnej veľkosti na podstavci zo sivej žuly odhalili v roku 1964. Autorom architektonickej časti pomníka je Štefan Imrich.
Renáta Jaloviarová: Janko Kráľ: Podivín, rebel, cynik, no najmä geniálny básnik, 16. 8. 2015, in: zurnal.pravda.sk;
Zdenko Ďuriška: Národný cintorín v Martine, Martin 2007, str. 66, 67;
Viera Budská: Fraňo Gibala, Bratislava 1977, str. 16
