V zložitých politických pomeroch a v zlej sociálnej situácii obyvateľstva prepukol v Bratislave pomerne rozsiahly štrajk 3. februára 1919 (s prestávkou medzi 7. až 10. februárom). Počas zhromaždenia konaného 12. februára pred tržnicou boli pri zásahu ozbrojených zložiek zabití demonštranti (na mieste bolo 6 mŕtvych a vyše desať ťažko ranených, z ktorých ďalší traja zomreli na následky strelných zranení). Zásah bol podľa dnešného pohľadu veľmi neprimeraný okolnostiam a ovplyvnila ho obava z nepredvídateľného vývoja udalostí, ktoré by mohli viesť k odtrhnutiu Bratislavy. Obete štrajku boli pochované na Blumentálskom cintoríne na Račianskom mýte.
V rokoch 1959 a 1960 bol Blumentálsky cintorín zrušený, hroby boli exhumované a pozostatky prevezené do spoločných hrobov na cintoríne v Slávičom údolí. Obetiam demonštrácie z roku 1919 bol vyčlenený osobitný spoločný hrob. Jeho náhrobok s reliéfom umierajúceho muža zhotovil sochár Ladislav Šichman. Odhalili ho 3. apríla 1961. Miesto hrobu zakrývajú kamenné dosky, na ktorých je vyrytých deväť mien obetí (Karol Albrecht, František Heringeš, Karol Hubert, Juraj Kováč, Viliam Kubeš, Gustáv Lunzer, Angela Soosová, Jozef Škoda, Július Záborský).
Ľ. Š.: Nové pomníky a pamätné tabule v Bratislave, in: Vlastivedný časopis 2/1962, str. 95
