Radošovce boli oslobodené v noci z 9. na 10. apríla 1945. Podľa materiálov z portálu pamyat-naroda.ru po prechode frontu zostali v obci pochovaní štyria vojaci Červenej armády. Patrili do zostavy 227. streleckej divízie, ktorej velil plukovník Georgij Nikolajevič Prjeobraženskij (*1897, Георгий Николаевич Преображенский). Boli z rôznych častí divízie, zomreli medzi 10. a 12. aprílom v poľnej divíznej ošetrovni (371. zdravotnícko-sanitárny prápor) na následky zranení, ktoré si priniesli z bojovej línie na západ od obce. Pochovali ich v spoločnej hrobovej jame na východnom okraji Radošoviec. Začiatkom februára 1946 ich telá exhumovali a preniesli na Slavín.
- Leontij Ivanovič Gucu (Леонтий Иванович Гуцу) sa narodil v roku 1920 v Moldavsku pri obci Vertjužany (Сорокская обл., Вертюжанский р-н; rum.-mold. Soroca, Vertiujeni). V Červenej armáde bol od 8. apríla 1944, povolal ho komisariát vo Vertjužany (Вертюжанский РВК). Naposledy slúžil v hodnosti vojaka ako strelec (guľometčík) v 779. streleckom pluku 227. streleckej divízie. Ako kontaktná osoba bola vo výkaze ľudských strát jednotky uvedená manželka Jekaterina Ivanovna Kondrašnu z obce Košernica pri Vertjužany (rum.-mold. Coșernița). Zomrel 12. apríla 1945 v divíznej poľnej ošetrovni v 371. zdravotnícko-sanitárnom prápore na následky zranenia z toho istého dňa. Pochovali ho v Radošovciach.
Dňa 19. mája 1945 bol vyznamenaný Radom slávy 3. stupňa za bojový čin z 12. apríla pri prekročení rieky Morava. - Vladimir Aleksandrovič Ržitkovskij (Владимир Александрович Ржитковский) sa narodil v roku 1917 v Rusku v meste Jakutsk (г. Якутск). Do Červenej armády ho povolal v roku 1941 komisariát mesta Ruzajevka v Mordovskej republike (Рузаевский РВК). Ako kontaktnú osobu uviedol matku Jelenu Aleksejevnu (priezvisko mala zapísané ako Ožipovská ?) z obce Kommunarka č. d. 4 pri Moskve (пос. Коммунарка). Naposledy slúžil v hodnosti seržanta ako šofér v 1358. protilietadlovom delostreleckom pluku 227. streleckej divízie. Zomrel 11. apríla 1945 v divíznej poľnej ošetrovni v 371. zdravotnícko-sanitárnom prápore na následky zranenia z 10. apríla, podľa divízneho výkazu na následky nemoci. Pochovali ho na východnom okraji Radošoviec v spoločnom hrobe.
V zozname vojakov Slavína je na pamyat-naroda.ru ku Radošovciam duplicitne priradený vojak s podobným (asi zle zapísaným) menom Vladimir Aleksandrovič Ožipkovskij (Ожипковский). Pravdepodobne však ide o jednu osobu. - Vasilij Nikolajevič Semiščenko (Василий Николаевич Семищенко) sa narodil v roku 1926 na Ukrajine v obci Jachny pri obci Velikopoloveckoje (Украинская ССР, Киевская обл., Велико-Половецкий р-н, с. Яхны; ukr. Великополовецьке, Яхни). Do Červenej armády ho povolal v marci 1944 komisariát obce Velikopoloveckoje (Велико-Половецкий РВК). Ako kontaktnú osobu uviedol matku Jevgeniju Vasiľjevnu Semiščenko z obce Jachny. Naposledy slúžil v hodnosti vojaka ako strelec v 570. streleckom pluku 227. streleckej divízie. Zomrel 13. apríla 1945 v divíznej poľnej ošetrovni v 371. zdravotnícko-sanitárnom prápore na následky zranenia z 12. apríla. Pochovali ho na východnom okraji Radošoviec v spoločnom hrobe.
Dňa 19. apríla 1945 mu udelili medailu Za odvahu za bojové činy z 2. a 3. apríla 1945 pri prekročení rieky Nitra a v Horných Chlebanoch a 27. mája ho vyznamenali Radom slávy 3. stupňa. Podľa odôvodnenia vyznamenania to bolo za bojový čin z 18. apríla 1945 pri moravskej obci Milotice. Ak považujeme údaje z nemocničného a divízneho výkazu strát za správne, tak toto vyznamenanie mu bolo priznané omylom. - Aleksandr Ivanovič Šutenko (Александр Павлович Шутенко; niekde Ivanovič, Иванович) sa narodil v roku 1924 v Rusku pri meste Guľkeviči (Краснодарский край, Гулькевичский р-н). Do Červenej armády ho povolal v januári 1943 komisariát v Guľkeviči (Гулькевичский РВК). Ako kontaktnú osobu uviedol matku Mariju Adrejevnu Šutenko z obce Otrado-Kubanskoje pri Guľkeviči (с. Отрадо-Кубанское). Bol v zostave 44. streleckej divízie a od počiatku roka 1944 už v zostave 227. streleckej divízie, kde mu ako telefonistovi 1456. samostatnej spojovacej roty 22. februára 1944 udelili medailu Za bojové zásluhy. Naposledy slúžil v hodnosti slobodníka ako telefonista v 604. samostatnom spojovacom prápore 227. streleckej divízie. Zomrel 11. apríla 1945 v divíznej poľnej ošetrovni v 371. zdravotnícko-sanitárnom prápore na následky zranenia z toho istého dňa. Pochovali ho na východnom okraji Radošoviec v spoločnom hrobe. Dňa 15. apríla 1945 mu udelili medailu Za odvahu za bojový čin zo 6. marca 1945 pri Banskej Štiavnici.
Vojak bol častejšie zapísaný s otcovským menom Pavlovič (Павлович), ojedinelý zápis v tvare Ivanovič (Иванович) je pravdepodobne mylný.
