Rodák zo Skalice Mirko Nešpor bol ako účastník Slovenského národného povstania pri výsluchu v cele umučený gardistami.
Nešporovi rodičia sa zo Skalice presťahovali do Holíča, keď mal 6 rokov. Mirko vychodil meštiansku školu v Holíči a potom osemročné gymnázium v Skalici, kde prvý rok býval u tety. Vždy bol excelentným žiakom, kondične vyučoval slabších študentov za odmenu, aby pomohol rodičom. V roku 1943 ho prijali do prvého ročníka stavebnej fakulty Vysokej školy technickej, ubytovanie mal na študentskom internáte na Lafranconi. Začiatkom júla 1944 nastúpil na vysokoškolskú prax na stavbe Oravskej priehrady. Tu ho pre spoluprácu na príprave povstania získal antifašista Lubomír Linhart, ktorý pracoval ako technický úradník pod falošnou identitou a na Orave organizoval ilegálnu sieť komunistickej strany. Spolu s Nešporom rokovali s veliteľom dolnokubínskej vojenskej posádky, ktorá sa potom celá pridala k povstaniu. V začiatočných dňoch povstania sa Nešpor stal členom revolučného národného výboru v Ústí nad Oravou a pomáhal založiť ďalšie výbory v Námestove, v Hruštíne a Zákamennom. 0d 3. septembra 1944 vypukli na Orave boje, pri Krivej sa ich zúčastnil so zbraňou v ruke. V polovici septembra prvýkrát prišiel do Banskej Bystrice, kde sa rozhodlo, že Nešpor prevezme po Linhartovi poslanie na Orave. Medzi Banskou Bystricou a Oravou vykonal niekoľko kuriérskych ciest. Pri jednej z nich v Lučivnej pri Párnici vstúpil do partizánskeho oddielu kpt. Piotra Sergejeviča Tichonova. Oddiel sa v polovici októbra stiahol k Breznu, ale keď padlo rozhodnutie o prechode povstania na partizánsky spôsob boja, presúval sa cez Nízke Tatry do hôr pri Orave. Pri presune sa 28. októbra nemocný Nešpor od oddielu odpojil a zostal týždeň v obci Sokolče pri Liptovskom Mikuláši. Vrátil sa do Holíča, kde sa pár dní ukrýval u sestier Beranových. Od 10. novembra sa ukrýval na internáte Lafranconi v izbe brata vysokoškoláka Vlada. Po mesiaci sa opäť vrátil do Holíča a Skalice, kde dostal kontakt na ilegálne ubytovanie do Bratislavy. Gardisti ho zadržali v Skalici 13. decembra pri nástupe do vlaku. Pri výsluchu od skalických gardistov dostal prvú bitku. 16. decembra ho dopravili do Bratislavy na Vlčkovu ulicu, do neslávne známej vily, kde gardisti pri výsluchoch mučili väzňov. Pár hodín po výsluchu spojenom s týraním, keď Nešpor nadránom 17. decembra zomrel - prípadne upadol do bezvedomia, ho obesili.
Na rodnom dome Mirka Nešpora v Skalici bola v roku 1961 odhalená pamätná tabuľa. Jej autorom je akademický sochár Ján Hučko. Nešporovo meno je zaznamenané aj na tabuli padlých antifašistov na pamätníku oslobodenia v Skalici.
Pamiatky Západoslovenského kraja v štátnych zoznamoch, Bratislava 1963, str. 105;
Marta Masaryková: Svedectvo o živote. Spomienky na Mirka Nešpora, Bratislava 1974
