Na pamätnej tabuli na priečelí mestského úradu je osem mien bojovníkov proti fašizmu, ktorí zahynuli počas 2. svetovej vojny. Na Brezovej však prišiel o život rad obyvateľov, ktorí aj bez zbrane pomáhali odboju a ďalšia veľká skupina miestnych židov v koncentračných táboroch. Pamätnú tabuľu v máji 2016 pretesali, pričom len drobne upravili nápis týkajúci sa počtu obetí z 50 na 72 (občanom → obyvateľom, sen → deň). Pri úprave tabule prišlo tiež k nevýznamnej zmene grafického rozloženia nápisu.
BOLA TO SKUTOČNOSŤ ČI IBA HROZNÝ DEŇ, | ||
VEČNÁ SLÁVA HRDINOM, KTORÍ POLOŽILI SVOJE ŽIVOTY ZA SLOBODU VLASTI | ||
ŠTEFAN DRŽKA | 1923-1945 | PARTIZÁN |
A ĎALŠÍM SEDEMDESIATIM DVOM OBYVATEĽOM BREZOVEJ, KTORÍ SA STALI OBEŤOU FAŠIZMU. |
- Štefan Držka (1923-1945) partizán z brezovskej kopanice U Držkov (Hurbanova dolina) sa 20. novembra 1944 pridal k partizánom Jána Reptu. Padol v boji pri kopanici U Rafčíkov (Bukovec) 6. januára 1945. Na cintoríne na Bukovci má spoločný pomník s poľským partizánom. Pochovaný bol pôvodne na Turej Lúke, neskôr jeho telo previezli na cintorín do Brezovej.
- Vladimír Kovár st. (1898-1945) bol partizánom v oddiele Jána Reptu. Asi 2. januára 1945 sa spolu s niekoľkými partizánmi utáboril v prázdnom dome na kopanici U Kravárikov. Nemecké komando kopanicu prepadlo 6. januára v skorých ranných hodinách, Kovár padol do zajatia. Zahynul pri nálete na nemeckú kolónu so zajatcami pri rakúskom Melku.
- Štefan Mihočko (1922-1944) bol vojak povstaleckej armády v SNP.
- Ján Mikulec (1893-1945) bol zástupcom notára na Brezovej. Začiatkom januára 1945 ho Nemci zatkli. Zahynul pri nálete na nemeckú kolónu so zajatcami pri Melku.
- Pavel Nosko (1922-1944) narukoval do Popradu. Keď vypuklo SNP, popradská vojenská posádka sa pridala k povstaleckej armáde. P. Nosko padol 31. augusta 1944 pri Kežmarku, v Kežmarku bol aj pochovaný. Jeho telo previezli na brezovský cintorín 4. novembra 1945.
- Ján Rechtoris (1923-1944) bol vojak povstaleckej armády v SNP.
- Štefan Repta (1912-1945) bol bratom partizánskeho veliteľa Jána Reptu. Bol uväznený v Bratislave v Justičnom paláci, odkiaľ ho spolu s ostatnými väzňami prevzalo nemecké komando a odoslalo transportom do Melku, kde zahynul.
- Martin Tatara (1907-1944) bol riaditeľom Zväzu slovenských sporiteľní v rokoch 1940-1944. Po vypuknutí SNP vstúpil do povstaleckej armády. Zahynul v bojoch pri Liptovskej osade 14. októbra 1944. Jeho ostatky pochovali 31. októbra 1945 na brezovskom cintoríne.