Slovenské protimaďarské povstanie v rokoch 1848-49 prebehlo v troch vlnách. Vždy bolo na strane rakúskeho cisárstva, svoje ciele ale nedosiahlo. Počas tretej vlny známej ako Letná výprava (1849) bojovali slovenskí dobrovoľníci pod velením cisárskeho veliteľa Henrika Lewartowského, príslušníka nižšej poľskej šľachty. Ideovým a politickým vodcom Slovenského povstania Štúrovi, Hurbanovi a Hodžovi v tomto čase už neumožnili rakúske úrady trvalé pôsobenie v zbore, ale len obmedzené návštevy. Príčinou bola asi Štúrova a Hurbanova účasť na barikádach pražského povstania, ktoré vypuklo po skončení Slovanského zjazdu (2-12. jún 1948). Prvé zložky zboru z pozostatkov Zimnej výpravy sa postupne dopĺňali ďalšími dobrovoľníkmi, pri odchode na stredné Slovensko už bol približne tisícčlenný. Zbor operoval v podriadenosti cisárskej armáde, prešiel na územie banských miest a Gemerskej stolice, odkiaľ vytlačil ozbrojených maďarských povstalcov a nastoľoval poriadok v samospráve. Počas riadenia zboru Lewartowského povýšili do hodnosti majora. Početnosť zboru v závere svojej existencie dosiahla 1200 členov, z vojenského hľadiska sa Letná výprava stala najúspešnejšou súčasťou Slovenského povstania.
Už 9. októbra sa ministerskej rade objavil návrh na rozpustenie zboru. Z bezpečnostných dôvodov sa neumožnilo rozpustenie v dislokácii zboru ale nariadilo do Bratislavy. 10. novembra sa zbor vydal na pochod do Bratislavy. Pri príchode 20. novembra ho v Blumentáli vítal vicemaršál Schulzig s vojenskou hudbou, ktorá ho odprevadila do mesta k divadelnému námestiu. Tu sa zoradili oba prápory zboru, Francisciho a Daxnerov, pred generalitou a následne dostali voľno. Ďalší deň sa vykonalo oficiálne rozpustenie zboru. Zbor bol odvedený Lewartowským od hostinca u Zeleného stromu (pri Carltone) na Firšnál, kde stála poľná kaplnka. Pri nej odslúžil omšu a predniesol slávnostnú reč poľný kňaz. Podľa jedného zdroja služby božie pre evanjelikov a príhovor vykonal Hurban. Po ďalšom príhovor Lewartowského a rakúskej hymne sa vydal zbor na pochod k hradnej pevnôstke, kde odovzdal zbrane. Dôstojníci zboru boli Schulzigom pozvaní na slávnostný obed, ktorého sa zúčastnili aj Štúr s Hurbanom.
Nádeje na spravodlivejšie postavenie Slovákov v monarchii sa nenaplnili. Napriek početnejším slovenským deputáciám vo Viedni od septembra do polovice októbra cisársky dvor vyhodnotil Slovenské povstanie len ako povstanie elity, nie ľudu. Po krátkej dobe dvor urovnal vzťahy s Maďarmi, ktorým prenechal voľnú ruku v Uhorsku a národnostné postavenie Slovákov sa ešte viac zhoršilo.
Na budove úradu vlády na Námestí slobody odhalil 21. decembra 2009 premiér SR Robert Fico pamätnú tabuľu pripomínajúcu rozpustenie slovenského zboru dobrovoľníkov.
