Prvé sporadické výzvy na osamostatnenie Slovenska sa objavili už veľmi krátko po Nežnej revolúcii v novembri 1989. Slovenskí politici k myšlienkam o samostatnosti prechádzali postupne po tom, ako boli z českej strany odmietané akékoľvek zásadnejšie zmeny československého štátoprávneho usporiadania. Po parlamentných voľbách v júni 1992 víťazi Václav Klaus za Občiansku demokratickú stranu a Vladimír Mečiar za HZDS neprejavili záujem o posty v československej vláde, ale vybrali si funkcie predsedov národných vlád českej a slovenskej. Rozpad Československa bol potom už veľmi rýchly. Už v júni sa Klaus a Mečiar na osobnom stretnutí dohodli na rozdelení ČSFR. SNR 17. júla prijala Deklaráciu o zvrchovanosti SR. Prezident Československa Václav Havel 20. júla odstúpil z funkcie. Klaus a Mečiar 26. augusta podpísali dohodu o rozdelení federácie. V SNR bola 1. septembra vyhlásená Ústava SR, v ČNR 16. decembra prijali Ústavu ČR. V tom čase podľa odhadov rozdelenie štátu podporovalo len asi 10 % obyvateľstva ČSFR, na Slovensku viac ako v Čechách. Ústavný predpis o rozdelení štátu referendom politici obišli novým ústavným zákonom o zániku federácie k 31. decembru 1992, ktorý schválili obe národné rady 17. novembra. Federálne zhromaždenie (parlament ČSFR) ho potvrdilo 25. novembra, aj keď ešte 1. októbra odmietlo návrh o rozdelení iným spôsobom ako referendom.
Dňa 25. novembra 2022 pri 30. výročí prijatia ústavného zákona o rozdelení Československa vo Federálnom zhromaždení ČSFR bola na historickej budove slovenského parlamentu na Župnom námestí v Bratislave odhalená pamätná tabuľa s menoslovom slovenských poslancov Federálneho zhromaždenia, ktorí zákon podporili. Tabuľu venovala Matica slovenská.
Rozdelenie Česko-Slovenska, in: sk.wikipedia.org
