Mária Terézia sa v roku 1740 stala panovníčkou habsburskej monarchie po smrti otca Karola VI. Otec jej nástup na trón pripravil vizionárskym nariadením Pragmatickej sankcie, ktorá umožnila v monarchii vládnuť aj ženskej línii rodu a neskôr aj výberom manžela Františka I. Lotrinského. Výber sa ukázal byť šťastným v politickej aj rodinnej rovine. Mária Terézia bola za uhorskú kráľovnú korunovaná 25. júna 1741 v Bratislave. Podarilo sa jej uhájiť habsburské dedičstvo predovšetkým proti bavorskému vojvodovi Karolovi Albrechtovi s podporou uhorského vojska a za cenu straty Sliezska aj proti pruskému kráľovi Fridrichovi II. Po smrti manžela vládla so spoluúčasťou syna Jozefa II. Ich modernizačné reformy správy krajiny boli počiatkom úsilia o budúcu politickú centralizáciu monarchie.
Mramorové súsošie Márie Terézie s dvoma uhorskými husármi od Jána Fadrusza stálo v priestore dnešného Štúrovho námestia až do októbra 1921, keď bolo zničené. Po roku 1989 sa objavili snahy o rekonštrukciu súsošia najmä zo strany vzkrieseného Bratislavského okrášľovacieho spolku. Ten zožal kritiku za snahu odstrániť súsošie Ľudovíta Štúra, aby sa urobil priestor pre kópiu pomníka Márie Terézie. Spolok odvtedy hľadal pre rekonštrukčnú kópiu pomníka nové miesto. Práce na pomníku zadal mladej sochárke Martine Zimanovej, ktorá tvorila dvojmetrovú jazdeckú sochu Márie Terézie z hliny asi 18 mesiacov. Repliku sochy bez husárov odhalili dočasne 3. septembra 2011 na dunajskom nábreží pri Štúrovom námestí a koncom roka 2012 ju odstránili. Sochárka súbežne dokončila prácu na sochách chýbajúcich husárov. Podľa pôvodných zámerov spolku malo byť v talianskej Carrare vytesané vyše 6 metrov vysoké súsošie z mramoru už v lete 2012. Z týchto zámerov nakoniec zišlo a socha sa zrealizovala neskôr v inej podobe.
