Vládne nariadenie Slovenského štátu na jeseň 1940 veľmi obmedzilo právo židov nakladať so svojím majetkom až tak, že boli nútení odovzdať cenné veci. Na ministerstve financií sa ukladal tzv. židovský depozit. Guvernér Národnej banky Ivan Karvaš ho po neistote po bombardovaní Bratislavy dal previezť do bezpečnejšej kremnickej mincovne. Neskôr ho zatklo gestapo, ktoré vytušilo jeho väzby na domáci odboj. Keď hrozilo obsadenie Kremnice Nemcami, dal správca banskobystrickej banky Karol Markovič previezť vyše dvadsať debien židovského pokladu spolu so Slovenským pokladom do Banskej Bystrice. Riaditeľ mincovne Ľudovít Gavora sa rozhodol židovský depozit koncom roka 1944 previezť späť do mincovne a po dohode so Štátnou pokladnicou začiatkom roka 1945 do Bratislavy. Debny so židovským pokladom boli po celý tento čas vystavené po chodbách, kde nevzbudzovali žiadny záujem a pri transportoch mali gardistické aj nemecké sprievodné jednotky a aj tak dokázali prečkať vojnu v poriadku. Po vojne so Slovenským pokladom aj židovským depozitom disponovala Štátna banka Československa, ktorá ho pretavila na zlaté tehly. V roku 1997 sa česká a slovenská vláda rozhodli vyplatiť kompenzácie za židovský depozit a Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku dostal od nich vyše 30 miliónov korún, z ktorých rekonštruoval aj penzión na Svoradovej ulici.
V interiéri penziónu odhalili 6. septembra 2009 pamätnú tabuľu záchrancom židovského majetku Imrichovi Karvašovi, Karolovi Markovičovi a Ľudovítovi Gavorovi.
Vladimír Jancura: Vzdali hold záchrancom židovského zlata, 8. 9. 2009, in: spravy.pravda.sk
