Ivan Horváth sa narodil v Senici v rodine Cyrila Horvátha, signatára Deklarácie slovenského národa. V Prahe a Bratislave získal právnické a v Paríži diplomatické vzdelanie. Po krátkych zamestnaniach v Bratislave sa v roku 1931 vrátil do Senice a pracoval ako verejný notár a neskôr ako samostatný advokát. Počas Slovenského štátu spolupracoval s antifašistickým odbojom. Za sociálnu demokraciu sa stal účastníkom Vianočnej dohody aj ňou zriadenej ilegálnej SNR. Bezprostredne po oslobodení Senice riadil tamojší okresný úrad. V rokoch 1945 - 48 bol podpredsedom SNR, pracoval vo funkcii Povereníka sociálnej starostlivosti, zúčastnil sa niekoľkých československých diplomatických delegácií a nakoniec ho menovali veľvyslancom do Budapešti. V čase stalinizujúceho socialistického režimu ho v roku 1950 obvinili z buržoázneho nacionalizmu a špionáže za kontakt s francúzskym konzulom a odsúdili v rámci širšej skupiny slovenských intelektuálov, s ktorými udržiaval literárny a pracovný styk (Novomeský, Clementis, Okáli, Husák). V roku 1959 ho prepustili z väzenia, ale už po deviatich mesiacoch zomrel. V roku 1963 ho rehabilitovali.
Ivan Horváth bol tvorcom kratších próz ideovo blízkych literárnej skupine DAV. V pätnástich rokoch mu uverejnili prvé literárne práce v študentskom časopise. Prvá zbierka mu vyšla v roku 1923, študijný pobyt v Paríži literárne pretavil do zbierky Vízum do Európy (1930) a zavŕšil nekritickým esejistickým obdivom Francúzska Návrat do Paríža (1947, napísané pred vojnou). V Senici viedol skupinu mladých fotografov, ktorá vznikla v roku 1942 a dlhé desaťročia úspešne účinkovala. V rokoch 1946-48 bol šéfredaktorom časopisu Kultúrny život. Viaceré výbery z Horváthových diel boli publikované aj po jeho smrti ešte v dobe socializmu ale aj v novom tisícročí. Ucelené Horváthove dielo vyšlo v Tatrane v roku 1987 a novela Strieborný prach (1929) bola v roku 1975 sfilmovaná.
V rámci dvojpodujatia venovaného Ladislavovi Novomeskému a Ivanovi Horváthovi, na ktorom rozhodujúcou mierou participovala Matica slovenská, bola na historickej budove parlamentu na Župnom námestí osadená pamätná tabuľa s bustou Ivana Horvátha. Odhalili ju 26. októbra 2024 za prítomnosti jeho dcéry Jany Schillerovej Horváthovej a ďalších rodinných príslušníkov, najvyšších predstaviteľov Matice a zástupcov parlamentu. Nasledovnej vedeckej konferencie sa zúčastnila rodina aj literárno-vedecká obec.
Lukáš Perný: Laco Novomeský a Ivan Horváth ožili konferenciou, filmami a bustami, in: matica.sk
