Po československých parlamentných voľbách z 5. a 6. júna 1992 víťazi volieb na Slovensku Vladimír Mečiar z HZDS (Hnutie za demokratické Slovensko) a v Česku Václav Klaus z ODS (Občianska demokratická strana) odignorovali posty vo federálnej vláde a nominovali sa do funkcií národných premiérov. S budúcnosťou Československa to už vyzeralo zle. Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky, ktorú prijala SNR (Slovenská národná rada, od 1. októbra 1992 NR SR) 17. júla 1992, mala charakter politickej proklamácie a Mečiarovi poskytla oporu pre rokovania s Klausom o ďalšom štátoprávnom usporiadaní Československa. Tri dni po prijatí deklarácie rezignoval československý prezident Václav Havel. V auguste sa Mečiar s Klausom dohodli na rozdelení Československa a už 1. septembra 1992 prijala SNR Ústavu SR. V novembri federálny parlament aj národné rady oboch republík schválili ústavný zákon o zániku Československa. Samostatné štáty Slovenska a Česka vznikli 1. januára 1993.
Niekoľkoriadkový text Deklarácie o zvrchovanosti SR zostavili spisovatelia Ivan Hudec a Peter Jaroš len pár dní pred jeho odhlasovaním v SNR. Na priečelí historickej budovy na Župnom námestí, v ktorej zasadala NR SR do roku 1994, osadili pamätnú tabuľu z indickej žuly na pripomienku prijatí Deklarácie a Ústavy. Na tabuli sa popri úryvku z hymnickej básne Karola Kuzmányho Kto za pravdu horí nachádza aj citát spisovateľa Vladimíra Mináča odlíšený kurzívou. Autorkou tabule je sochárka Ľudmila Cvengrošová. Odhalil ju predseda NR SR Pavol Paška 1. septembra 2007.
