Hudobný skladateľ Béla Bartók sa vo veku 11 rokov s ovdovelou matkou a sestrou prvýkrát presťahovali do Bratislavy v roku 1892. Tu ukončil štúdium aj s kvalitnou hudobnou výukou na kráľovskom katolíckom gymnáziu, sídliacom v kláštore klarisiek. Počas štúdií na hudobnej akadémii v Budapešti už bol známy ako klavírny talent a tak mu organizátor spoločenského hudobného života v Bratislave Ján Batka v roku 1903 sprostredkoval zoznámenie so známym dirigentom Hansom Richterom. Pod Richterovým vedením vystúpil nasledujúci rok v Manchestri, kde orchestrálne prezentovali Bartókovu symfóniu Kossuth. Popri zamestnaní klavírneho učiteľa v Budapešti komponoval a venoval sa zberu maďarských ľudových piesní a piesní okolitých národov.
V roku 1904 strávil niekoľko týždňov v gemerskej dedine Hrlica, kde sa hlbšie zoznámil so slovenskou ľudovou hudbou a stal sa jej vášnivým zberateľom. Asi od roku 1906 zaznamenával piesne z regiónu Gemera, v rokoch 1907-1909 z okolia Nitry, 1913-1915 z Hontu, 1915-1916 z Pohronia, posledné piesne zo Slovenska si zapísal v roku 1918, boli z Pohronského Inovca. V roku 1909 a 1910 vydáva v Budapešti vo dvoch zväzkoch niekoľko desiatok znotovaných slovenských ľudových piesní. Celkovo zozbieral a zaznamenal asi 3600 slovenských piesní plus viacero textových variantov. Pri systemizácii ich usporiadal do troch zväzkov, ktoré v 20-tych rokoch minulého storočia postupne odovzdal Matici slovenskej so zámerom ich skorého publikovania. Avšak k ich knižnému vydaniu na Slovensku za jeho života neprišlo.
V roku 1940 pred silnejúcim fašizmom opustil Maďarsko. Zomrel v New Yorku v roku 1945, v roku 1988 jeho ostatky previezli na budapeštiansky cintorín.
Pamätnú tabuľu v Bratislave na budove bývalého gymnázia v kláštore Klarisiek, kde Béla Bartók študoval v rokoch 1892 až 1899, mu odhalili 8. apríla 1956. Autorom nápisovej tabule z pieskovca je sochár Dušan Kuzma.
Alica Eischeková: Béla Bartók a slovenská ľudová pieseň, in: Hudobný život 5/1981, str. 6
