V júli 1936 vypukol vojenský puč proti španielskej ľavicovej vláde. Povstanie sa začalo v afrických španielskych posádkach, čoskoro sa prenieslo na samotné územie Španielska. Od začiatku ho podporovali domáci fašisti a vojensky Nemecko a Taliansko. Vládu vojensky podporil Sovietsky zväz a medzinárodné oddiely interbrigadistov, ktorých početnosť sa udáva medzi 30 až 60 tisíc. Už pár dní po začiatku povstania sa zišli v Prahe zástupcovia komunistických strán z Európy na porade, ako pomôcť španielskej vláde. Československí komunisti začali s organizáciou náboru dobrovoľných bojovníkov s vojenskými skúsenosťami. Dialo sa to v tichosti, Československo zachovalo v konflikte nestrannosť, už v tej dobe bola účasť v cudzej armáde trestným činom. Medzi novembrom 1936 a februárom 1937 odišla z Československa tisícka interbrigadistov. Podľa triezvejších odhadov v radoch interbrigády v Španielsku bojovalo približne 2200 Čechoslovákov, z nich vyše 100 padlo (slovenská spoluúčasť v týchto počtoch predstavovala asi jednu šestinu).
Na budove základnej školy zo strany Mikovíniho ulice odhalili v októbri 1961 pamätnú tabuľu padlým československým interbrigadistom. Jej autorom je akademický sochár Valér Vavro za spolupráce architekta Vladimíra Dedečka.
