V bratislavských vodných kasárňach sa 5. júna 1918 vzbúrili tri stovky slovenských vojakov a napadli dôstojníkov. Vojaci boli väčšinou navrátilci z ruského zajatia po Brest-litovskom mieri a nevôľu u nich vyvolalo rozhodnutie znovu ich poslať na front. Vzbura bola za pár hodín potlačená a jej iniciátori Ján Škapík a Martin Jursa boli popravení na bratislavskom hrade. Ich telá boli uložené do spoločného hrobu v Slávičom údolí.
Krátko po vzniku ČSR sa objavil zámer pochovať oboch martýrov do riadneho hrobu s dôstojným pomníkom. V decembri 1925 sa realizovala exhumácia pozostatkov, plánovaná pietna slávnosť ich uloženia do nového hrobu na jar budúceho roku sa však ešte neuskutočnila. Rovnako sa nerealizoval ani zámer použiť na pomník materiál zo zrušeného pomníka Márie Terézie. Víťazovi súťaže na pomník architektovi Emilovi Bellušovi ponúknuté žulové zvyšky z pomníka panovníčky nepostačovali a odhalenie pomníka sa tak oddialilo až na 1. november 1927.
Ján Škápik má má osadenú individuálnu pamätnú tabuľu na rodnom dome v Sobotišti.
Juraj Babják: Pomník pripomína vzburu spred 90 rokov, 21. 11. 2008, in: bratislavskenoviny.sk
