Padlým americkým letcom, Zohor

Pri Zohore 17. októbra 1944 spadol zasiahnutý americký bombardér B 24. Z desaťčlennej posádky na mieste zahynul pilot John Fassnacht a strelec Merton Haigh. Obaja boli pochovaní na cintoríne v Zohore. Po vojne na ich pomníček osadili mramorovú tabuľu s ich menami. V roku 1946 boli ich telá exhumované a prevezené na americký vojenský cintorín do Francúzska.
Na mieste nálezu tela J. Fassnachta pri Zohore bol 11. novembra 1995 odhalený pamätník obom letcom, jeho súčasťou sa stala aj zachovaná mramorová tabuľa z hrobového pomníka. Iniciátorom pamätníka bol Juraj Rajninec z Klubu leteckej histórie pri Historickom múzeu SNM. Výtvarný návrh pamätníka bol dielom Júliusa Loveckého. Konzultačnú asistenciu mu poskytli Juraj Rajninec a Ivan Ebringer. Organizátormi stavby pamätníka bol obecný úrad v Zohore a Klub leteckej histórie.

V roku 2020 sa vykonala obnova pamätníka na náklady obce, ministerstva vnútra a americkej ambasády. Pamätník zrenovoval reštaurátor Peter Gregvorek za remeselnej pomoci Rudolfa Igaza. Na pamätník sa doplnila bronzová menovka Roberta Cunninghama, člena posádky, pochovaného v rakúskom Marcheggu. Menovku a výtvarný doplnok z drobných súčastí lietadla zhotovil sochár Alojz Drahoš. Iniciátorom a kordinátorom obnovy pamätníka bol Roman Šimoník, predseda občianskeho združenia Zohor včera a dnes. Príhovor, ktorý predniesol 19. mája 2020 pri odhalení obnoveného pamätníka, zmapoval osud posádky zostreleného bombardéra a im venovaného pamätníka. Príhovor prinášame s jeho súhlasom.

Roman Šimoník:
Milé dámy, vážení páni, ctení hostia, dovoľte, aby som vám priblížil slovensko-rakúsky príbeh s americkými vojakmi.
17. októbra 1944 z talianskej vojenskej základne Pantanella vzlietlo lietadlo B-24 Liberator patriace do 15. leteckej armády, 464. bombardovacej skupiny, s rozkazom bombardovať rafinériu a vojenské sklady vo Viedni. Cieľom bolo zničiť strategické zásoby nepriateľa a tým napomôcť rýchlejšiemu ukončeniu vojny. Pri bombardovaní dostalo lietadlo zásah a zrútilo sa pri obci Zohor na miesto zvané Piesky. Pred pádom stroja ôsmi z desaťčlennej posádky vyskočili na padákoch. Sedem ich bolo zajatých a ôsmy, poručík Cunnigham, zostal nezvestný. Dvaja členovia posádky, kapitán lietadla nadporučík John C. Fassnacht a štábny seržant Merton W. Haigh zahynuli v jeho troskách. Poručík Cunningham, podľa výpovede jeho spolubojovníkov, opustil horiace lietadlo po rozkaze kapitána ako prvý. Vyskočil cez otvorené dvere bombovnice, ktorá už v tom momente bola zahalená plameňmi. Po vojne sa Americká exhumačná komisia na základe výpovedí civilného obyvateľstva dozvedela o pozostatkoch amerického letca, pochovaných v meste Marchegg v Rakúsku. Informácia pochádzala z rozprávania Franza Fischera a Josefa Traexlera. Josef Traexler pracoval začiatkom januára 1947 v lesoch pri Dunaji, v časti zvanej Maize. Tam na ploche asi troch metrov štvorcových našiel kosti, letecké topánky a časti oblečenia. Taktiež našiel identifikačné známky. Prvú schovanú medzi kosťami a druhú visiacu na opasku. Nález nahlásil a známku odovzdal starostovi Johannovi Pfeilerovi. Starosta Pfeiler prikázal hrobárovi Franzovi Fischerovi vyzdvihnúť kosti a priniesť ich na miestny cintorín. Tak urobil a krabicu s telesnými pozostatkami pochoval v ten istý deň na cintoríne v Marcheggu medzi vojenské hroby.
Americká exhumačná komisia sa dostavila do rakúskej obce v roku 1948 a dňa 22. septembra 1948 exhumovala ostatky letca pod číslom X-7914. K pozostatkom, uloženým v drevenej krabici, boli priložené aj identifikačné známky, podľa ktorých predbežne identifikovali Roberta F. Cunninghama. Zubná analýza potom už len dokázala identitu letca. Po kontaktovaní sa jeho rodina rozhodla uložiť ostatky na večný odpočinok na vojenskom cintoríne v Európe. Dňa 10. novembra 1948 sa vykonal pohreb a Robert F. Cunningham bol uložený do hrobu na Ardenskom americkom cintoríne v Neupre, Belgicko.
Čo bolo príčinou smrti letca, nie je známe. Priestrel kostí komisia nemohla potvrdiť. Pravá ruka bola zlomená v predlaktí, lebka bola poškodená, jej časť chýbala. Počas dvoch rokov, kedy ostatky ležali v lese, sa mohlo stať všeličo. Najpravdepodobnejším sa však zdá nezvládnutie pristátia v lesnatom teréne pri zoskoku padákom.
Ďalšími členmi posádky, ktorí prežili, boli: poručík Richard J. Witt, poručík John W. Lindsay, seržant Raymond L. Hadden, seržant James T. Hutchinson, seržant John Krogstadt, seržant John R. Lonsdorf a seržant Lyndle K. Clark.
Tu je niekoľko informácií z osobných príbehov a osobných spomienok niekoľkých členov posádky a obyvateľov obce Zohor.
Pred príchodom nemeckých vojakov, boli Zohorčania pri jednom americkom vojakovi a pán Jozef Rybár sa mu prihovoril po anglicky a dal mu cigaretu na upokojenie, lebo sa triasol. Než ho nemeckí vojaci odviedli, mierne sa pousmial a poďakoval sa Zohorčanom za prívetivosť.
Lyndle K. Clark dosadol na padáku pri obci Zohor a vyvrtol si členok. Takmer ihneď k nemu prišlo desať až dvanásť roľníkov a keď uvideli jeho prestrašenú tvár, naznačili mu, že nemajú nepriateľské zámery. Na zem nakreslili mapu okolia a ukazovali mu jeho pozíciu. Potom ho naložili na voz ťahaný koňmi a odviezli do obce.
Osud palubného mechanika Lonsdorfa sa odvíjal podobne. Po dopade ho miestni obyvatelia zaviedli do obce, kde mu načapovali pivo a posedel si v dome u starostu. Predný strelec James Hutchinson bol po dopade okamžite zajatý slovenskými žandármi, ktorí ho odviedli do mesta, kde sa stretol s ostatnými členmi posádky. V priebehu dvoch hodín boli letci, ktorí prežili pád ich stroja, opäť spolu v dočasnej väzbe v Malackách. Tam ich žandári odovzdali do rúk Nemcov. Tí ich naložili na nákladiak a odviezli do Bratislavy, kde letci strávili noc.
Siedmi americkí vojaci po zajatí a výsluchoch boli premiestňovaní po viacerých zajateckých táboroch v Európe a dočkali sa slobody.
Dvoch mŕtvych amerických vojakov previezli Zohorčania na podnet pána Klimenta do Zohora a dôstojne ich pochovali na cintoríne, kde im postavili aj pomník s mramorovou tabuľou. Počas vojny sa žilo skromne, ale Zohorčania nakoniec obstarali mramorovú dosku z kartového stolčeka v hostinci, ktorého sa zriekli. Do tejto dosky nechali vytesať mená padlých vojakov. 7. októbra 1946 boli telá exhumované a prevezené na cintorín spojeneckých vojakov vo francúzskom St. Avold pod číslami X-8006 a X-8007. Pôvodnú mramorovú dosku z čias vojny s vytesanými menami uchoval pán Alexander Vrábel, zohorský hrobár. Do pomníka bola vložená v roku 1995 a je tam doteraz.
Po vojne pán František Kliment napísal svojej sestre do Milwaukee list, aby sa pokúsila zistiť adresy, kde žijú rodičia padlých amerických vojakov. V liste boli uvedené mená vojakov, identifikačné čísla, fotografie vraku lietadla a dôstojného hrobu, ktorý postavili Zohorčania. Elizabeth Schmellová napísala na ministerstvo vojny do Washingtonu a o niekoľko dní jej prišla odpoveď.
Zhodou okolností matka štábneho seržanta Haigha pani Rose Westerová bývala taktiež v Milwaukee o niekoľko ulíc ďalej od pani Schmellovej. Tá jej odovzdala všetky informácie a pani Westerová povedala: „Dúfam, že niekedy navštívim hrob môjho syna a poviem tým obdivuhodným ľuďom v Zohore, ako veľmi si cením, čo urobili.“ O udalosti pri Zohore písala aj americká tlač, ktorá nešetrila slovami chvály na obyvateľov záhorskej obce.
Pomník americkým vojakom pri obci Zohor bol postavený členmi Klubu leteckej histórie pri Slovenskom národnom múzeu v roku 1995. Klub bol v danom období pod vedením Ivana "Mirca" Ebringera. Autorom námetu bol Július Lovecký, konzultantom letecký historik Juraj Rajninec a odliatie realizovali Ferdinand Štellár a Milan Lastovka. Za pomoci pani starostky Ľubice Havranovej a občanov Zohora bol pomník v nasledujúcich dňoch vztýčený na mieste, nad ktorým došlo k výbuchu bombardéra.
V roku 2020 sa zrealizovala obnova pomníka s finančnou podporou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Veľvyslanectva USA na Slovensku a obce Zohor.
Výnimočnou udalosťou je prítomnosť veľvyslankyne Spojených štátov amerických v Slovenskej republike pani Bridget Brink. Veľmi si vážim, že ste prišli, Vaša Excelencia. Ďakujem, že ste osobnou účasťou vyjadrili Váš záujem a snahu o vytváranie dobrých vzťahov medzi ľuďmi Spojených štátov amerických a Slovenskom a súčasne ďakujem za ústretovosť pracovníkom americkej ambasády.
Ďakujem pridelenecovi obrany USA na Slovensku podplukovníkovi Gregory Christiansenovi za podporu projektu obnovy pomníka.
Som potešený, že na pietnom akte je zástupca náčelníka Generálneho štábu OS SR generálporučík Josef Pokorný a generálny riaditeľ kancelárie ministra vnútra SR pán Peter Rolný.
Reštaurátorské práce realizoval Mgr. art. Peter Gregvorek, člen Komory reštaurátorov. Pri umelecko-remeselných prácach mu pomáhal Rudolf Igaz. Aviatický znak a menovku na pomník vytvoril a odlial akademický sochár Alojz Drahoš. Alojz Drahoš vytvoril aj svietnik zo zachovaných artefaktov zostreleného bombardéra. Slovenský cykloklub zabezpečil osadenie cyklistických tabúľ na cyklistickej ceste pozdĺž rieky Moravy a v jej okolí. Vďaka všetkým!
Na pietnom akte sa spolupodieľali Klub leteckej histórie Slovensko z Bratislavy, vojenský duchovný z Leteckej základe Kuchyňa mjr. Slavko Ganaj, Klub vojenskej histórie GERONIMO, básnik Michal Chuda, obyvatelia obce Zohor, Kníhtlač Gerthofer a OZ A proč né? Veľká vďaka.
Ďakujem za účasť tvorcom pomníka spred 25 rokov pánovi Milanovi Lastovkovi, Františekovi Štellárovi. Pána Ivana Ebringera tu zastupuje jeho syn.
Dovoľujem si poďakovať pracovníkom Povodia Dunaja pánovi Ing. Róbertovi Macekovi, pánovi Ing. Branislavovi Vlčekovi a pánovi Milošovi Višváderovi za terénne úpravy príjazdovej cesty a iné práce a ďalej pracovníkom Technických služieb Zohor.
Ku slávnostnému a dôstojnému priebehu prispela Čestná stráž OS SR a Vojenská hudba OS SR za čo chcem, za nás všetkých, taktiež srdečne poďakovať.
Poďakovanie patrí pánovi starostovi Martinovi Zálesňákovi a mnohým ďalším nemenovaným. Špeciálne poďakovanie patrí pani Jane Kráľovej z Ministerstva vnútra SR.