Zbor hurbanovských dobrovoľníkov, Detvianska 1

Slovenské protimaďarské povstanie v rokoch 1848-49 prebehlo v troch vlnách. Vždy bolo na strane rakúskeho cisárstva, svoje ciele ale nedosiahlo. Počas tretej vlny, známej ako Letná výprava (1849), bojovali slovenskí dobrovoľníci pod velením cisárskeho veliteľa Henrika Lewartowského, príslušníka nižšej poľskej šľachty. Prvé zložky zboru z pozostatkov Zimnej výpravy (1848-49) prišli 10. mája 1849 do Skalice z Bratislavy. Zbor sa 27. júna premiestil do Rače. Vzápätí sem prišli Hurban Štúr a Hodža a v ich prítomnosti prisahali členovia zboru vernosť panovníkovi. Pred zborom rečnil Štúr a veliteľ 1. práporu zboru Francisci. V Rači sa zbor dopĺnil výstrojom a tiež kádrovo z radov dobrovoľníkov. Vykonal tu tiež prvé bojové úlohy prieskumného charakteru. Už asi tisícčlenný zbor bol 7. augusta  presunutý z Rače do Bratislavy a o pár dní na stredné Slovensko, Zbor operoval v podriadenosti cisárskej armáde, prešiel na územie banských miest a Gemerskej stolice. Počas riadenia zboru Lewartowského povýšili do hodnosti majora. Početnosť zboru v závere svojej existencie dosiahla 1200 členov, z vojenského hľadiska sa Letná výprava stala najúspešnejšou súčasťou Slovenského povstania. Zbor slávnostne rozpustili v Bratislave 21. novembra 1949.
Na pripomenutie prítomnosti slovenského dobrovoľníckeho zboru osadili v roku 1998 na dome na Detvianskej ulici pamätnú tabuľu, ktorú venovala Rača a Nadácia Korene. Podľa tabule do služieb zboru vstúpila stovka obyvateľov Rače.