Nadporučík letectva slovenskej armády Ľudovít Kukorelli sa do protifašistického odboja zapájal už od roku 1940. V auguste 1941 bol zatknutý, degradovaný a odsúdený na niekoľko mesiacov väzenia. V odbojovej činnosti pokračoval, v roku 1943 bol žandármi dvakrát zaistený, ale vždy sa mu podarilo ujsť. Na Orave získal kontakty na skupinu sovietskych utečencov z nemeckých lágrov, ktorých viedol Ivan Baľuta. Spolu s nimi odišiel na východné Slovensko, kde na jar nasledujúceho roka utvorili partizánsku skupinu Čapajev s operačným priestorom v Slánskych vrchoch. Jej veliteľom sa stal Baľuta a náčelníkom štábu Kukorelli. Malá skupina sa rozrástla pred vypuknutím SNP až na 400 bojovníkov a krátko nato sa zdvojnásobila a vytvorila veľký partizánsky zväzok. Po potlačení povstania zväzok Čapajev v 2. polovici novembra za ťažkých bojov prelomil front medzi obcami Habura a Borov a pridal sa k Červenej armáde. Vrátane pridružených menších partizánskych skupín a civilov sa o to pokúsilo asi 1500 ľudí. Z toho v boji zahynula takmer tretina a podľa najtvrdších odhadov možno až 700 členov prebíjajúcej sa kolóny. Počas bojov zahynul za dodnes nevyjasnených okolností aj Ľ. Kukorelli. V júli 1945 boli jeho ostatky exhumované a pri štátnom pohrebe bol in memoriam povýšený do hodnosti majora. Pri súčasne vykonanej pitve sa zistilo, že zahynul po strele do hlavy zbraňou malého kalibru, asi osobnou dôstojníckou pištoľou. Nie v boji ale spolubojovníkom z vlastných radov.
